Po príchode do bytovky otváram schránku, idem naisto pre žltý lístoček... a akože ináč, i niekoľko letákov „povinného čítania“ som vybrala na získanie prehľadu, čo, kde a za koľko. Letáky pristáli na stolíku, žltý lístoček hneď vkladám hneď do kabely. Na druhý deň ráno si naň spomeniem, vyberám aj občiansky preukaz a odchádzam na poštu. Z budovy, kde pracujem, to mám na 2 minúty. Vo výťahu pozriem na lístok... a skoro som vypľula neslušné slová. Vraj miesto uloženia: Pošta Tarča (sídlisko v našom meste vzdialené od centra mesta 2 km). Neostalo mi nič iné, len sa vrátiť z kratšej cesty.
Na druhý deň stretám doručovateľku, prihováram sa:
„Včera som vám chcela volať, ale akosi mi to nevyšlo.“
„Preto sme sa stretli.“
„Dostala som balík a je uložený na pošte na Tarči, neviete prečo?“
„Balíky rozváža poštová kuriérska služba, nie pošta. Neviem, ako je otvorená pošta na Tarči“, úprimne informuje útla osôbka.
V sobotu som na to úplne zabudla. Nevadí, do ukončenia úložnej lehoty ďaleko. Nie nadarmo sa hovorí, „čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra“, ukladám do mobilu poznámku a v pondelok zvýrazňujem diár, šípkujem úlohy. 11.00 hod. pošta Tarča . Ale poviem pravdu, moje rozhodnutie hneď od začiatku sprevádzal čudný pocit; taký veľavravný, ktorý našepkáva, „ideš zbytočne“. V snahe mať jednu úlohu vyriešenú som svoj vnútorný hlas aj tak nepočúvla a vybrala som sa peši na dvojkilometrovú prechádzku (skratkou možno ušetriť 500 metrov). Pokladničné hodiny oznamovali pracovnú dobu od 8.00 – 12.00 hod a od 12.30 do 16.00. Môj mobil práve ukazoval 11.48 hod. Prehltla som horkú slinu a pobrala sa domov. Moje kroky smerovali k pošte po druhýkrát okolo pol druhej. Výsledok rovnaký, dvere na pošte sú zase zatvorené. Vyberám z kabely mobil, aby som sa presvedčila, či moje myšlienky zodpovedajú realite, keď tu zrazu počujem: „od 1. mája je pošta zrušená.“ Neverila som vlastným ušiam a očiam. To je ako zlý vtip... vyberám z kabely žltý lístoček, ukazujem starkej, ona mne pohľadnicu Dobrého anjela, lebo schránku na budove doručovateľky vyberajú. Hmmm, neveriacky pohmkáva. Vychádza aj pani z kvetinárstva... všetky tri krútime hlavami. Obdivovala som samu seba za sebaovládanie, zrejmé mi v tom pomáhal úžas takého „gigantu“, ktorého prioritou sú služby občanom. Vtom, ako som sa obzerala vôkol obzerajúcich si nás, som si všimla na druhom krídle vchodových dverí oznam o „dočasnom zrušení pobočky“.
Schádzam do mesta s trpkosťou, rozčarovaním, sklamaním nad konaním iných a dávam si opakovane záväzok, že svoj vnútorný hlas budem rešpektovať. Na hlavnej pošte v centre mesta bez dlhých rečí dostávam za podpis balíček.
Nestrácajúc odvahu v snahe dopátrať sa pravdy, pýtam sa, či ten, čo mi doručil žltý lístok do schránky nevedel, že pošta na Tarči je zrušená? Pani za okienkom pokrúti hlavou a znechutene ma informuje, že nie a že sa tu cíti ako v Kocúrkove, lebo ona, ako pracovníčka, nazvem ju prepážková pracovníčka prvého kontaktu, zlíže všetko, čo klientovi prinesie slina na jazyk, lebo nie vždy je klient doma, aby očakával a vítal kuriérsku službu; nie všetci majú internet, aby boli e-mailovými správami informovaní o doručení zásielok... a vlastne, aj keby boli, nič to na veci nemení, lebo človek má všakovaké povinnosti.
Čo dodať o spolupráci a kompetenciách Slovenskej pošty, a. s., Spišská Nová Ves a poštovej kuriérskej služby? No comment.
Keď som si prečítala informácie o odstupnom vo výške 178 000,– €, môžeme byť všetci hrdí, že máme také HRDÉ generálne riaditeľky Slovenskej pošty, a. s. Už teraz viem, prečo je na poštách otvorené každé druhé okienko, prečo sa rušia pobočky a prečo je lepšie poslať list 1. triedou... ? Vlastne všetky otázky sú úplne zbytočné, pretože vo všetkom je nejaký fígeľ.
A v tomto je Ján s veľkým F.